Matrix

Autor: Juraj Lukáč | 12.6.2007 o 9:09 | Karma článku: 17,46 | Prečítané:  6813x

Väčšina ľudí si myslí, že niekde na svete existuje človek, ktorý vie vyrobiť mobil, počítač alebo fotoaparát. Je to veľký omyl. Taký človek neexistuje. Existujú len tisíce, milióny ľudí spojených do ľudskej pavučiny a tá vie vyrobiť mobil, počítač či fotoaparát. Existuje len Matrix.

Jeden človek vie milióntinu z jedného drobného detailu takéhoto výrobku, časť výroby obalu, časť programového vybavenia či spájkovanie súčiastok do napájacieho zdroja. A bez dokumentácie nevie ani to.

Chcete si vyrobiť nôž? Viete kde je najbližšie železná ruda, aké prísady sa do nej dávajú pri tavení, ako vyrobiť doma kvalitnú oceľ a ako z nej ukuť predmet čo sa bude podobať na nôž? Dosť pochybujem.

Žijeme v Matrixe. V sieti, kde vzdialenosti a počty komunikujúcich ľudí, dostali neľudské rozmery. Sme špecializovaní a na sebe závislí. Pomaly a nenápadne sme sa stali súčasťou siete, v ktorej jedinec nie je schopný vlastnými silami zhotoviť jediný predmet. Stali sme sa súčasťou siete, v ktorej je kumulovaná moc do rúk tých, ktorí majú viac informácií. Tí ľudia nám vytvárajú pre naše životy svet obrazov.

Neuveriteľne zložitá sieť vzťahov, s ľuďmi – uzlami – koncentrujúcimi informácie, virtuálna realita na obrazovkách, vytvorila Matrix, ktorý je majiteľmi informácii a vytváračmi obrazov, veľmi ľahko manipulovateľný a manipulovaný.

Čo ale prežíva, je rodina. Máme ju v génoch.

Viac ako milión rokov sme žili vo voľnej prírode pod hviezdnou oblohou. Muži a ženy, deti a starci  so svojimi skrotenými vlkmi okolo táborových ohňov.

Osud bol v našich rukách. Žalúdky rodiny naplnila šikovnosť otca lovca, teplo domova zaistila žena – strážkyňa ohňa. Deti prežívali vďaka sile svojich otcov, múdrosti svojich dedov, statočnosti svojich matiek a pramatiek.

Rodina bola jadrom prežitia, rodina bola formácia, v ktorej sa predávali úspešné gény potomkom. Deti videli svojich otcov prinášať potravu i drevo na oheň, do lona svojich matiek sa túlili keď mali strach. Chlapec sa učil loviť zver zbraňou, ktorú vyrobil pred ním jeho otec. Dcéra si užívala teplo v kožušine, ktorú pred jej očami ušila matka. Všetko malo ľudské rozmery – vzdialenosť, ktorú prešiel človek za deň i veľkosť skupiny, v ktorej žil.

Potom prišli knihy, kostoly, železná ruda, autá, diaľnice, televízia a zločinnosť. Človek získal prostredníctvom odovzdávania a uchovávania informácii podstatne väčšiu moc ako by zodpovedala jeho svalom a mozgu. Niektorí z ľudí nám začali nahovárať, že nepotrebujeme poznať les, cítiť vôňu ženy, počuť plač dieťaťa. Že stačí, keď to všetko vidíme na obrázku, sledujeme v televízii.

Lenže rodinu máme v génoch. Muži potrebujú cítiť skutočnú vôňu ženy a ženy potrebujú vidieť skutočných chlapov rúbať drevo. V rodine môže otec ukázať synovi výrobu nástrojov človeka a matka dcére živú a skutočnú liečivú rastlinu na lesnej lúčke. Rodina je nerozbitný atóm ľudskej virtuálnej siete, pozitívna nezmanipulovateľná realita uprostred neprehľadnej pavučiny vzťahov neľudských rozmerov.

Vráťme sa do rodín, aby sme pod hviezdnou oblohou, muži a ženy, deti a starci so svojimi skrotenými vlkmi mohli vzdorovať Matrixu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Aby nám nevládli Marťania (píše Ivan Mikloš)

Mečiarovi voliči z roku 1998 a 2002 sa chystajú voliť už o pár dní Fica a jeho stranu.


Už ste čítali?