Spoveď ekoteroristu

Autor: Juraj Lukáč | 7.3.2006 o 12:30 | Karma článku: 16,87 | Prečítané:  6748x

Prší a ja už tretí deň ležím pod plachtou na horskej lúke východoslovenského pohoria Čergov. Kvapky dažďa stekajú z plachty do jedného miesta a neustále napĺňajú vojenský ešus. Vylievam jeden ešus za druhým a za každý pripíšem do zošita jednu čiarku. Potom namáhavo prepočítavam cez plochu celty redukovanú sínusmi či kosínusmi a počtami ešusov, celkovú dennú zrážku v meteorologických milimetroch. Včera spadlo 90 a dnes už 65 milimetrov. Pred mesiacom som zmaturoval a toto duševné cvičenie beriem ako oddych pred prijímacími pohovormi na elektrotechnickú fakultu ČVUT Praha. Je koniec júna roku 1973 a práve boli položené základy môjho budúceho ekoterorizmu.

 Fedor Vico

Je opäť jún, ale roku 2005. Prší a ja už tretí deň ležím pod plachtou na horskej lúke východoslovenského pohoria Čergov. Ešusy už roky nevylievam, odhadujem že dnes prší tak 40 - 50 milimetrov, presné údaje si aj tak stiahnem po príchode do civilizácie z internetu. V dažďových prestávkach behám po lesoch so štábom Českej televízie, ktorá tu nakrúca dokument o lesoch a povodniach. Večer celý mokrý zaliezam do spacáku a pri lampášiku čítam Kritias, ktorý napísal pred dva a pol tisíc rokmi Platón:

Tehdy však, dokud byla ještě neporušena, byly její hory vysoké kopce hlíny, měly roviny, které nyní se nazývají kamenité, plny tučné prsti, i měla na horách mnoho lesů, po nichž jsou ještě nyní patrné stopy; kdežto totiž některé z hor chovají nyní jen potravu pro včely, byla dříve ze stromů tam nakácených tesána břevna na vazby největších staveb a není tomu příliš dávno, co ty vazby, ještě držely. Mnoho tam bylo ušlechtilých vysokých stromů a půda poskytovala nezměrné pastvy dobytku. Také byla rok co rok napájená vodou z Diových dešťů, které neztrácela jako nyní, kdy voda stéká z holé země do moře, nýbrž majíc hojně prsti, přijímala vypitou vodu do ní, uchovávala ji pod vrchní hlinitou vrstvou a vypouštěla pak z výšin do údolí.

V piatok sa, tak ako som očakával, premenila jazda českého televízneho štábu do dedinky Olejníkov na slovenské Camel trophy. Každých sto metrov, z každého holorubného pásu vytekala prúdom voda alebo bahno. A potom nasledoval zase pokojný úsek jazdy pod starými jedľobučinami. Pod tými starými jedľobučinami kde to vyzeralo ako keby takmer nepršalo. Lepší a očividnejší dôkaz nezmyselnosti holorubov si neviem ani predstaviť a lepší argument pre mňa samotného ako tieto dva pobyty pod plachtou ani nepotrebujem.

Bezouška

Režisér Českej televízie Bezouška po kolená v bahne pod slovenským holorubom

Pri tom natáčaní som sa pohyboval po miestach, kde to všetko začalo. Áno, môj ekoterorizmus sa zrodil tam v tie júnové dni roku 1973, keď som odišiel z tejto oblasti po zrážkach väčších ako 120 mm riadnymi autobusovými spojmi po neporušených cestách. Čergovské lesy zadržali väčšinu zrážkových vôd. A tak som dosť rýchlo pochopil, že sadenie stromčekov je pekné, ale rúbanie starých, pre zadržiavanie vody dôležitých lesov, pokračuje oveľa rýchlejšie. Tam, na Čergove, pri každom zrezanom pni dvestoročnej jedle som sa opäť a opäť utvrdzoval v tom, že skončil čas prosenia štátu o zabezpečenie dôstojného a bezpečného života v našej krajine. Pochopil som, že prišla doba, keď našou nádejou sme zostali len my sami, normálni občania.

Vtedy som bol prvýkrát označený za ekoteroristu. Len preto, že som sa neustále pýtal. Prečo nemôžu ľudia vidieť lesné hospodárske plány, prečo sú neustále v rôznych zákonoch pripravované zákazy vstupov normálnych občanov do lesov, prečo sa robia holoruby a prečo z nich tečie viac vody ako z lesa.

Akési odpovede som dostal. Povodne? Keby boli financie na nešpecifikované centrálne plánované a budované technické úpravy v krajine, to by bolo hej. Keby neboli globálne klimatické zmeny, ktoré spôsobuje všeobecné, neurčité ľudstvo vylučovaním skleníkových plynov, to by bolo hej. A potom čas rozhrnul oponu a za ňou som uvidel krajinu, ktorú zničili a ničia veľmi konkrétni ľudia, štátne i neštátne firmy a vlády, centrálne plánovanými holorubmi, ťažbami v posledných prirodzených lesoch či vytváraním kanálov z krásnych horských riečok.

A začal som svoju ekoteroristickú misiu. Vysvetľovaním ako je to s holorubmi, lesnými hospodárskymi plánmi, aké boli na Slovensku v minulosti zrážky a čo je potrebné urobiť. Argumenty oponentov boli vždy a aj zostali klasické, využívajúc všetky poznatky eristiky. Moje odpovede na ne pozná už každý v mojom okolí. Ale zopakujme si ich:

Oponenti tvrdia: Holoruby za povodne nemôžu“ — argumentum ad nauseam (stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou)

  • Základným a podľa mňa úmyselným omylom propagátorov tohto názoru je používanie výsledkov z meraní lesov s „mŕtvou“ pôdou, z umelých lesných kultúr a laboratórnych meraní neživej lesnej pôdy. Tam sa vplyv holorubov skutočne neprejaví. Je ale obrovský rozdiel medzi akumuláciou vody v lese, ktorý vyrástol po holorube na zničenej pôde a v prirodzenej dvestoročnej jedľobučine so zdravou a živou pôdou. Základným prvkom, ktorý v lese zadržiava vodu je totiž práve pôda. Pôda zadržiava až dvanásť krát viac zrážkovej vody ako zvyšok lesa. V tejto oblasti existuje množstvo prác od profesora Valtýniho či od Herynka a Krešla. Holorub túto pôdu zničí takým spôsobom, že schopnosť zadržiavať vodu extrémne klesne. Čo je ale nesmierne dôležité je fakt, že návrat k jej pôvodným vlastnostiam trvá stovky rokov. Podľa evolučného lesníka Kaňáka dokonca až viac ako 1300 rokov. Porovnávanie vodozádržných vlastností lesa, ktorý vyrástol po holorube a holiny, tak ako to robia propagátori holorubov, potom skutočne stráca zmysel. Ak sa ale porovnávajú vlastnosti starého prirodzeného lesa a holiny vzniknutej po holorube, rozdiely v zadržiavaní vody sú šokujúce. V horských oblastiach ukrajinských Karpát nameral Olijnik tento rozdiel až pätnásťnásobný! Pôda je navyše živým systémom, ktorý je pomerne ťažko zviazať fyzikálnymi rovnicami platnými pre neživé systémy. Napríklad klasická poučka o tom, že pôda sa po niekoľkých hodinách dažďa nasýti a prestane akumulovať zrážkovú vodu akosi zlyháva pri pôde plnej mikroorganizmov a bezstavovcov, ktorí sú tí, čo určujú čo pôda bude robiť a čo nie. A tak po desať hodinovom daždi „vie“ takáto pôda významným spôsobom obnoviť svoje akumulačné schopnosti (Vašků - Vodní režim krajiny a půdní organizmy). Práve tieto vlastnosti „živej“ pôdy vinou holorubov zmiznú. Povodie Svinky malo 60 percentú lesnatosť a v posledných 50 rokoch bolo 90 percent tejto plochy vyrúbanej holorubne alebo ekvivalentným spôsobom. 90 percent lesa malo teda pätnásťnásobne zníženú vodozádržnú schopnosť! Takéto povodie nemôže zadržať ani zrážky podstatne menšie ako tie čo spadli v roku 1998. 

Letecké snímky doliny Jarabinčík v pohorí Čergov. V roku 1949 nedotknutý les je v súčasnej dobe vyrúbaný a dolina má zniženú vodozádržnú schopnosť trojnásobne oproti stavu spred päťdesiatych rokov 

Oponenti tvrdia: Za povodne nemôže ubúdanie slovenských lesov a Za povodeň nemôže zlé hospodárske plánovanie

  • Tento názor má slabinu v dvoch bodoch. Že lesov na Slovensku pribúda tvrdia len tí čo ich rúbu a medzinárodné organizácie, ktoré rezort ministerstva pôdohospodárstva zásobuje svojimi údajmi. Všetci ostatní si myslia opak. A tak podľa Zelených správ Ministerstva pôdohospodárstva sa rozloha lesov zväčšila z 19 765 km2 (1990) na 20 042 km2 (2004), pričom satelitný projekt CORINE Land cover 2000 pomocou družicových záberov Slovenska dokázal opak. Na Slovensku sa v tomto období stratilo 5 060 hektárov lesa! Som presvedčený o tom, že keby družice Landsat 7 vlastnilo naše ministerstvo, na Slovensku by nám radostne pribúdali lesy aj podľa družicových záberov. Katastrofou je, že k tomuto úbytku lesov došlo a dochádza predovšetkým v dôsledku rúbania posledných prirodzených lesov na východnom Slovensku vo vodohospodársky nesmierne citlivých záveroch dolín flyšových pohorí. Z hľadiska hydrologických funkcií krajiny je totiž rozdiel, keď vyrúbeme dubový les na rovine a keď vyrúbeme tisíc hektárov jedľovej bučiny v závere významného horského povodia. A o takomto „ubúdaní“ lesov hovorím ja. Vo veľmi často citovanej práci: Možnosti lesů při tlumení povodní (Kantor, Šach) sa píše jednoznačne: „Středohorské a horské lesy (na rozdíl od všech nelesních ekosystémů) tlumí velmi snadno přívalové srážky o síle do 50 mm. Souvislé srážky o velikosti do 100 mm se již projeví na celkové výši odtoku vody z lesa, ale z pohledu vodohospodářské účinnosti jsou ještě přijatelné. Za kritickou mez pro účinné tlumení povodní lesem lze považovat hranici 150 až 200 mm souvislých srážek“.

Ak vyrúbeme celé povodie, k čomu teraz na východnom Slovensku dochádza, prídeme práve o schopnosť krajiny zadržať tých 100 mm zrážok. A povodne sú potom aj pri zrážkach okolo 40 mm. A preto každé plánovanie, ktoré takéto výruby predpísalo a predpisuje, je podľa mňa zlé.

Detail na dolinu Jarabinčík v roku 1992 a letecký snímok z vedľajšej doliny, ktorá má byť vyrúbaná v najbližších rokoch. Ak sa tak stane, dediny Olejníkov a Ľutinu čakajú tragické povodne

Oponenti mi vkladajú do úst argumenty, ktoré som nepovedal: Za povodeň nemôže dážď“, „Za tragédiu nemôžu obete“ a „Riešením povodní je prítomnosť lesa“ — a potom s nimi bojujú

  • Samozrejme, že povodne bez extrémnych zrážok vzniknúť nemôžu a nikdy som netvrdil opak. Problém, na ktorý ale neustále upozorňujem je, že v súčasnej dobe sú povodne predovšetkým vo flyšových pohoriach aj pri intenzitách zrážok, aké v minulosti ostali bez následkov. Niekoľko príkladov. 20. júla 1998 spôsobila tragickú povodeň v povodí Svinka zrážka okolo 100 mm. V tejto oblasti spadlo 29. 6. 1958: 97 mm, 25. 7. 1965: 81 mm a 4. 8. 1997: 93 mm. O tragických následkoch týchto zrážok nepočul nik. V povodí riečky Ľutinka spadlo minulý rok od 9. 6. 2005 do 10. 6. 2005: 85 mm zrážok. Rúcali sa domy, niekoľkých miestnych obyvateľov sťahovali vrtuľníkom a sem tam zmizla štátna cesta. Pritom v tej istej oblasti spadlo 18. 7. – 22. 7. 1949: 100 mm, 28. 6. – 29. 6. 1958: 120 mm, 18. 7. 1968: 70 mm a 29. 6. – 30. 6. 1973: 130 mm. Bez tragických následkov. Dažďové pralesy Čergova tieto zrážky absorbovali. Zrážky v tejto oblasti sa kvantitatívne ani kvalitatívne nemenia. Čo sa mení je kvalita lesnej pokrývky a lesnej pôdy.
    Za tragické dôsledky niektorých povodní môžu samozrejme aj obete. Je to ale politickosociálny problém, ktorý ja riešiť nemôžem. Rovnako ako nemôžem riešiť fakt, že za 500 až 700 mŕtvych ročne na našich cestách môžu ľudia, ktorí si sadli za volant. Pretože keby tam nesedeli, nemôžu zahynúť pri automobilovej nehode.
    Rovnako netvrdím, že JEDINÝM riešením problému povodní na CELOM Slovensku je les. Tvrdím niečo iné. V horských oblastiach východného Slovenska je prítomnosť kvalitného, prirodzeného lesa takou zásadnou vecou, že bez  „radikálnej zmeny lesných hospodárskych plánov“ sa situácia nedá riešiť.
    Vodohospodárske stavby samozrejme dokážu zadržať vodu, neviem si ich ale predstaviť postavené sto metrov pod horskými hrebeňmi ako náhradu za zmiznuté lesy, pretože horské dedinky sú postavené poriadne vysoko. Nehovoriac o tom, že priehrada nie je schopná  pridať k svojej vodozádržnej schopnosti aj fotosyntézu a akumuláciu vzdušného uhlíku, tak ako to robia na „vedľajší úväzok“ naše lesy.

Generál pred vojnou

Po vojne je samozrejme každý generálom. Lenže ja som už koncom osemdesiatych rokov upozorňoval, že spôsoby ťažby na Čergove, ktoré sú tam naplánované prinesú o dvadsať rokov regiónu povodne. Všetci sa smiali. Keď minulý rok povodne prišli a zaplavili Olejníkov, Ľutinu a Pečovskú Novú Ves, občania sa rozhodli mňa, ekoteroristu, požiadať o konzultácie. Ak som začiatkom deväťdesiatych rokoch upozorňoval, že extrémne holoruby v Slanských vrchoch ohrozia o niekoľko rokov dediny Petrovce, Hermanovce a Bystré, mal som opäť, bohužiaľ, pravdu. Tento rok som svoju ekoteroristickú činnosť zameral na dedinku Soboš v okrese Svidník a Juskovu Voľu pod Slanskými vrchmi, kde hrozí vyrúbanie celých povodí. V obidvoch dedinách je možné ak sa zrealizujú lesné hospodárske plány, že dôjde nielen k hospodárskym škodám, ale aj k stratám na ľudských životoch. Dobre si zapamätajte mená Olejníkov, Ľutina, Pečovská Nová Ves, Soboš a Juskova Voľa. Budete o nich ešte počuť. Na Čergove sa zvyšuje ťažba len v lesnom hospodárskom celku Sabinov trojnásobne(!), z 187 920 m3 dreva za posledných desať rokov, na 522 037 m3 dreva v najbližšej desaťročnici.

Príčiny tohto stavu

Nik samozrejme neničí našu krajinu úmyselne. Ľudia to robia tak akosi bokom. Krajina, ktorá sa utvárala milióny rokov, zdokonaľovala sa v evolúcii a neustále sa aj vďaka životu zdokonaľuje, je znásilňovaná krajinnými inžiniermi, ktorí majúc o nej svoje vlastné fyzikálno-geometrické predstavy, zabudli na to, že krajina je ŽIVÁ. Že zďaleka nie sme páni na tejto planéte, že sú tu miliardy iných organizmov, ktoré určujú aká bude teplota nášho okolia, aké budú koncentrácie plynov či ako bude krajina zadržiavať vodu. Mali by sme vždy na toto myslieť a spolupracovať s nimi. Ale aj medzi sebou. Nebojovať proti Prírode, ale spolupracovať s ňou je naša jediná cesta. Ináč nás neviditeľná ruka Prírody zomelie rýchlejšie ako neviditeľná ruka trhu.

Kapitalizácia ziskov z ťažby stromov a socializácia strát, ťažbou spôsobených, by preto mala prestať. Zodpovednosť je jednoznačne na majiteľoch lesov a plánovačoch lesných hospodárskych plánov. A je úplne jedno či sa jedna o štátne alebo súkromné firmy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.

EKONOMIKA

Futej predáva strojárne v Detve, keď SNS chystá výrobu transportérov

Oslovili záujemcov z Česka a Slovenska.

KOMENTÁRE

Čo je to sloboda

Sloboda prináša ťarchu vlastnej aktivity.


Už ste čítali?