reklama

Fialová farba Veľkej Fatry

Práve začínal tmavohnedý súmrak. Klesal som z Ostredku do sedla a rozmýšľal som, kde budem spať. Bolo to dávno, nemali sme žiadne karimatky, spacáky sme si šili sami a mačeta patrila k našej štandardnej výbave. Na rúbanie čačiny pod spacák. Už dlhé roky som chodil v piatok na víkend na Veľkú Fatru. Trojdňové prechody hrebeňa ma nabíjali na týždne štúdia v Prahe. Na vyvrátenom starom smreku sedelo dievča.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

„Vidíš tú fialovú vzadu?", ukázala smerom k východu na vzdialené kopce.

„Ani veľmi nie", bolo mi síce divné, že sme sa ani nepozdravili, ale pristal som na tento spôsob konverzácie.

„Mne sa to zdá sivé a volám sa Juro."

„Janka", usmiala sa a to bolo všetko.

Zložil som si batoh vedľa jej a pozeral som sa s ňou na východ. Za našimi chrbtami zapadalo Slnko v nemom úžase, že sa pozeráme na opačnú stranu.

Chvíľu sme mlčali a ja som sa rozhodol, že pôjdem ďalej. V lese som najradšej sám. Samota mi umožňuje lepšie vnímať zvuky lesa a jeho vône.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vyhodil som si batoh a chystal som sa vyraziť. Ale zavoňal som ju. Krásne voňala. Vôňa ženy ma fascinovala celý život.

„Kde budeš spať?", spýtal som sa. Mal som byť radšej ticho.

„Neviem, poznáš tu nejaké dobré miesto?", povedala s takým podivným úsmevom, ktorý som vtedy videl prvýkrát, ale neskôr v živote mnohokrát. Úsmev, ktorý naznačuje pokračovanie.

Poznal som tu samozrejme veľa miest. V sedle bol starý opustený salaš zarastený žihľavou a tam sme logicky skončili.

V noci sa strhla búrka. Bol začiatok augusta a to je čas najlepších búrok.

„Daj mi ruku, bojím sa...", neznelo to síce pre mňa vierohodne , skôr ako zámienka, ale vysunul som ruku zo spacáku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Nie ľavú, pravú, prosím...". Toto znelo zaujímavo a tak som ruky vymenil.

Ležali sme vedľa seba, držali sa za ruky a pozerali sa na blesky, ktoré presvitali dnu cez deravú strechu salaša.

Ráno, ako je to po búrke obvyklé, Slnko rozsvecovalo na mokrej lúke miliardy drahokamov zakliatych do vodných kvapiek.

Janka sa vyzula a začala behať po lúke.

„Sú tu vretenice a to teda dosť!", snažil som sa ju vystrašiť.

„Technický pragmatik...", smiala sa a tancovala medzi kvetmi ďalej.

Vyprovokovala ma. Došlo k stretu technického pragmatika a nerozumnej romantičky. Rozhodol som sa, že sobotu strávim tu. Celý deň som ju vláčil po smrekovom pralese, ukazoval jej zhnité stromy, otvory po ďatľoch, stopy medveďov a vlkov, videli sme líšky i kuny. Ona mi nadšene rozprávala o farbách, o fialových diaľkach, o zlatej farbe bukových listov ožiarených zapadajúcim slnkom. Keď vyšla Večernica, vedeli sme o sebe všetko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Študovala výtvarné umenie na akejsi akadémii v Bratislave a do hôr chodila, rovnako ako ja, relaxovať.

Vracali sme sa za tmy, a ako sa na začiatok augusta patrí, za poriadnej búrky. Na salaš sme dobehli poriadne mokrí.

„Do..., zabudla som si v lese sveter a vetrovku!"

„Ja ti veci hľadať do lesa nejdem." V kľude som sa prezliekol a hodil som jej svoj sveter z ovčej vlny. Bez hanby si vyzliekla mokrú košeľu a natiahla si na holé telo môj biely sveter.

Na okamih som zazrel krásne bradavky, veľké ako zrelé maliny.

Áno, tú noc sme sa bozkávali, hladkali a dávali si toľko nehy, ako sa mi dostalo neskôr v živote málokrát.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nemilovali sme sa.

Boli sme veľmi mladí, veľmi bojazliví a veľmi neskúsení.

Potom bola krásna nedeľa.

Technický pragmatik a šialená romantička sedeli na mokrej lúke, boli ticho a držali si pravé dlane. Nikdy nezabudnem na energiu, ktorú som z tej ruky dostal.

Odišla do Bratislavy stopom. V mojom bielom svetri a s mojou pražskou adresou.

Nikdy viac som ju už potom nevidel.

Po rokoch mi to došlo.

„Bola to obyčajná kurva!", povedal som si vždy, keď som si spomenul na fialové farby Veľkej Fatry.

Desiatky rokov neskôr sme si pri ohni rozprávali o ženách a ja som dal k dobru túto príhodu.

„Je to zvláštne", povedal jeden prísediaci, ktorého som ani dobre nepoznal.

„Mal som sestru, výtvarníčku, druhú augustovú nedeľu, toho istého roku, ju zrazilo za Martinom auto. Akýsi opitý výrastok sa vracal zo svadby. Bolo nám divné, že stopovala v nejakom cudzom bielom svetri."

Cítil som sa ako totálny idiot a nebolo to posledný krát v mojom živote.

Juraj Lukáč

Juraj Lukáč

Bloger 
  • Počet článkov:  124
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Elektronik, ktorý sa zamiloval do divočiny a ako východoslovenský chmurnik predpovedá počasie na každý víkend Zoznam autorových rubrík:  Slovenská divočinaMôj priateľ SkúkamDrevorubači a poľovníciStromyNa hranici zdravého rozumuSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu