Tak, ako prakticky po celý svoj život, som sa v jedno piatkové popoludnie vydal na víkend do čergovských lesov. Bolo jasné, že záver cesty, stúpanie lesom na Škaredé, absolvujem tesne pred polnocou, ale to mi vôbec nevadilo. V noci les žije, dá sa počuť veľa zaujímavého, človek nie je taký nápadný a v lete väčšinou nepotrebuje ani žiadne svetlo. Tesne pod vrcholom Škaredého, na rázcestí troch ciest, okolo polnoci, som zastal, aby som vydýchal pľúca čerstvo abstinujúceho bývalého fajčiara. A vtedy som ho uvidel.
Stál presne na mieste, kde sa cesty rozchádzali naľavo a napravo. Asi jeden a pol metra vysoký chlapík s čiapkou, ktorá mala na konci veľký brmbolec.
„Asi miestny drevorubač, ktorý si trošku vypil, zdriemol a teraz sa vracia dole do dediny.“
Postavu som slušne pozdravil. Nehýbala sa a bola ticho. Potom som si všimol, že odev chlapíka svetielkuje akosi silne. Na drevorubača až nezvyklo.
„Ha, veď je to len taký zhnitý peň, to som ale hlupák, že sa na staré kolená nechám takto nachytať.“
Pohol som sa ľavou cestou na bočný hrebeň. Lenže chlapík vykročil mojím smerom. To mi už nebolo všetko jedno. Vrátil som sa a vyrazil napravo. Chlapík mi zastal cestu. Srdce som začal cítiť až kdesi medzi očami.
„To sú nejaké hlúposti, niekto žartuje a chce si zo mňa vystreliť.“
Rozhodol som sa vyjednávať. Kričal som, zastrašoval, všetko bez výsledku. Tak som stíchol. Pomaly som si sadol na zem, vytiahol opatrne mačetu a vyčkával. A spomenul som si aj na M. K.
O druhej v noci, keď nikto z nás dvoch nevydal ani najmenší zvuk, rozhodol som sa konať. Nech je to čokoľvek, stojí mi to v ceste a bráni slobode pohybu. Vyzval som mužíka aby sa uhol, ináč že použijem zbraň. Bolo ticho. Tak som do kríženca medzi Pygmejom, baníkom a Červenou Čiapočkou hodil mačetu. Nič.
Dal som sa na ústup. Pomaly som cúval dole lesom na lúčku, nespúšťajúc oči z protivníka.
Ráno, hneď ako vyšlo slnko, som si išiel po mačetu. M. K. tam už nebol a mačeta ležala na kameňoch lesnej cesty. Na rázcestí som zostal do polnoci a záhadu rozlúštil.
Bolo to tak, ako to väčšinou v živote býva, jednoduché. Stál tam vysoký zhnitý peň prastarej jedle. Celý vtip bol v štruktúre zvráskaveného dreva. Kresba svetielkujúceho podhubia bola z každej strany iná, ale rozdiely boli veľmi malé. Ak človek menil polohu, vyzeralo to tak, že sa kresba pohybuje s ním. Niekedy sú v predaji plastické pohľadnice s veľmi podobným efektom.
Ale niekoho už tá bioluminiscencia, ktorú ovláda niekoľko sto druhov organizmov, musela tiež dobehnúť. Viete ako pomenoval látku, ktorá za všetko môže?
LUCIFERÍN.
