Čergov: malý chmurnik

Autor: Juraj Lukáč | 15.9.2010 o 10:01 | Karma článku: 22,64 | Prečítané:  8112x

Bolo to dávno a bolo to v čergovských lesoch. Čergov je pohorie. Pohoria boli kedysi kopce porastené stromami. Medzi stromami kedysi behali zvieratá. Medvede, vlci rysy a všeličo iné. V noci, v temných dolinách, uprostred tých pohorí, húkali tajomné sovy a najlepší muži rodu sa v noci menili na vlkolakov, aby chránili hory s úzkymi údoliami a riečkami plnými pstruhov. Bolo to fakt dávno. Nemal som ešte ani šesť rokov.

Pršalo celý máj a jún, len vtedy sa tomu nehovorilo globálne klimatické zmeny. Začiatkom júla sa môj otec, syn uhliara, neskôr absolvent dvoch vysokých škôl, rozhodol, že strávi romantický týždeň so svojou rodinou uprostred lesov  v ktorých vyrastal. Ako správny pastier postavil kolibu uprostred divokej doliny a ubytoval v tom bahne, na čačine, pod deravou plachtou, moju mamu, niekoľkomesačného brata a mňa.

Mama to v neustálom daždi, s chorým bratom na rukách, vzdala za tri dni. Môj otec, ktorý v tejto doline trávil mesiace ako mladý uhliar, mal tvrdý koreň a nevzdal to. Keďže som bol jeho syn, na môj koreň sa nehľadelo. Musel som to tiež nevzdať.

Pršalo a pršalo. Keď v horách prší, to nie je tak, že stále. Sem tam dážď zmizne, v lese je nápadné ticho, všade sa prevaľujú roztrhané periny hmly a z tej bielej kávy sa vynárajú prízraky starých múdrych bukov a jedlí.

Jednu takú prestávku v lejaku sa rozhodol otec využiť na zásobenie torza našej rodiny zdravou potravou a rozhodol sa naloviť nejaké pstruhy. Na ryby sa chodí za svitania a tak o štvrtej ráno som v polospánku začul akúsi vetu o pstruhoch a otec zmizol.

Začalo opäť pršať, klopkanie dažďa na celtu je vynikajúci uspávací prostriedok a tak som spal asi do deviatej. Keď som otvoril oči, zistil som, že som v temnom lese sám. Sám so sovami, medveďmi, vlkmi, diviakmi, ježibabami a vlkolakmi. Že ma otec ráno budil, som si nepamätal, nechápal som kde je. Jedinou mojou starosťou bol boj s hladom.

Využijúc ďalšiu bezdažďovú chvíľku som vyšiel z celtového príbytku a skúmal som okolie. Netrvalo dlho a už som sa pásol na nekonečných zásobach jahôd a malín, ktoré lemovali lesnú cestičku vedúcu na hrebeň. Okolo obeda som už bol defintívne najedený a definitívne stratený. Musel to byť pohľad! Malý, kučeravý chlapec, predškolák, v premočených nohaviciach v tráve, ktorá vysoko prečnievala cez strapaté vlasy. 

Čo sa dialo dole, rekonštruujem z neskorších rozprávaní mojich rodičov a ich rodičov. Otec sa vrátil s niekoľkými pstruhmi k našim premočeným celtám a v šoku zistil, že som zmizol. Kričal, húkal, ale nikto, ani ja, mu neodpovedal. Po tom čo presliedil pomerne rozsiahle okolie, vyrazil do dediny a zalarmoval rodinu.

Začala pátracia akcia veľkého lokálneho rozsahu.

Ja som  medzitým úplne spokojne študoval občasné výhľady z čergovského hrebeňa a v istej chvíli som vošiel do prastarej jedľobučiny. Ponáral som ruky do krásneho mäkkého machu, hladkal som podivné huby a hral som sa so salamandrami.

A stále som čakal, že sa niekde vynorí ten guľový blesk, o ktorom mi otec veľkrát rozprával, a že ma bude prenasledovať presne tak ako jeho. Čakal som, že príde aspoň normálny blesk a skosí veľkú jedľu a tá spadne na mňa a nič mi neurobí, presne tak ako môjmu otcovi, pretože niektoré konáre zapichnuté do zeme zastavia jedľu päť centimetrov nad mojou hlavou. Aby som potom o tom mohol rozprávať v škôlke. Neprišiel. Neprišiel ani guľový blesk, ani normálny blesk, ani vlkolaci a ani ježibaba, ktorá sa podľa mojej babky v tomto lese dokázateľne vyskytovala.

Bol som sklamaný. A tak som sa vydal k babke. Doteraz neviem ako, ale po nejakom čase som sa ocitol v dedine. A tam ma prvýkrát ten deň prepadol strach.

Dedina bola vymretá. Nikde nikoho. Žiadni ľudia, žiaden zvuk. Ticho a prázdne dvory.

Začal som bežať do babkinej drevenice, ale aj tá bola prázdna. V hlave sa mi krútila story o zakliatych, zamrznutých dedinách, donekonečna opakovanom príbehu v mnohých slovenských rozprávkach. Rýchle som vyskočil na vyhriatu pec a prikryl som sa dekou.

Po zotmení našli moji rodičia so svojími rodičmi a celou dedinou na babkinej peci usmiatého kučeravého chlapčeka veselo hompáľajúceho nožičkami.

A vtedy som prvykrát počul slovo chmurnik. Chmurnik je človek, ktorému je dobre v daždi, a preto vie privolávať tmavé mraky, "chmury". A vie predpovedať počasie. Môj pradedo bol chmurnik a ja som sa vraj na neho, nepodarene, podal. Keby som bol poriadny ako teta Anka, pracovitý ako ujo Jozef, ale nie, ja musím byť zrovna po pradedovi.

Chmurnik, nechmurnik, mne z toho dňa zostali iné spomienky. Na krásny, mokrý les, plný tajomých zvierat a bytostí, z ktorých niektoré tam síce sú, ale nie sú vidieť. Zostali mi spomienky na rozprávkový les, ktorého sa netreba báť, pretože vás tam postrážia vlkolaci a ježibaba vás neohrozí, pretože tam len býva a strašiť chodí dole do dediny.

Doba sa zmenila. Miznú stromy, miznú zvieratá. Len Čergov sa takmer nemení. V rozprávkových lesoch dospeli moje dcéry, po mokrých machov chodí vnuk i vnučka. Príde čas, keď sa tam stratia a zistia, že báť sa v lese je zbytočné. Že báť sa treba iných vecí.

Pretože doba sa mení. Dnešná doba si žiada peniaze, peniaze, peniaze... A preto už predávame všetko. Aj seba so svojou krajinou. Prišiel čas to zastaviť.  

Nerúbte rozprávkový Čergov, pretože privolám čierne mraky, zavolám vlkolakov a na moje ježibaby nikdy nezabudnete.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Psychologička: Urážky sú pozitívne, vďaka nim sa rozvíjame

Ste precitlivený, citlivý alebo máte, naopak, problém vôbec emócie prejaviť? Všetky tieto situácie ukazujú, aký je váš emočný kvocient.

ŠPORT

Liga majstrov by sa mala premenovať na CR7, tvrdí Ronaldo

Odíde do Paríž Saint Germain?

PLUS

Ako naši turisti objavovali Západ. S igelitkami a klobásami

Žiadne utrpenie nebolo prekážkou.


Už ste čítali?