Skúkam - príbeh rodu

Autor: Juraj Lukáč | 22.1.2010 o 7:28 | (upravené 22.1.2010 o 8:13) Karma článku: 17,76 | Prečítané:  4281x

Stál na skale a pozoroval jedľovobukové lesy pod sebou. Bolo ich veľa. Veľa to nie je desať ako prstov na rukách a ani dvadsať ako je prstov na rukách a nohách. Veľa je viac ako je prstov na všetkých ľuďoch, ktorých kedy v živote stretol. Veľa je viac ako je peria na všetkých orloch, ktoré kedy videl a šupín na pstruhoch, ktoré kedy ulovil. Toľko stromov bolo všade, kde dovidel on, Kor, neandertálec, 110 000 rokov pred tým, než sa krajina, kde sa práve nachádzal, začala volať Európou.

Zoskočil do trávy, ale nebol to práve šťastný dopad. Pravá noha sa mu zvŕtla a Kor ostal ležať na hrebeni medzi brezami. Skúšal vstať, ale nešlo to. Nebolo to bohvie čo. Bol síce august, noci boli teplé, ale zajaca, ktorého ulovil, a ktorý sa mu hompáľal za opaskom, bolo dobré na večeru trochu upiecť. V takom stave mohol o ohni len snívať. Ľahol si na chrbát a čakal až vyjdu prvé hviezdy. Kdesi nad protiľahlým svahom sa mu zdalo, že už vychádzajú. Spozornel, zaostril... neboli to hviezdy. Vo vysokej tráve žltých ľubovníkov svietili očká malého vĺčka. Kor o ňom vedel už dávnejšie. Pravdepodobne prišiel o svojich rodičov a teraz sa potuluje z dolinky do dolinky, sem tam hrdinsky uloví nejakú žabu, sem tam sa naje čučoriedok a to je asi tak z jeho letnej stravy všetko. „Zimu určite neprežije“, pomyslel si Kor. Vĺčko sa skuvíňajúc priblížil a začal okolo Kora krúžiť. Raz, dvakrát. Uprene sa pozeral nie na Kora, ale na mŕtveho zajačika, ktorý ležal vedľa neho. Keď si to Kor všimol, z neznámeho dôvodu, zo záchvatu nečakaného altruizmu, rozsekol ostrým kameňom zajaca na polovicu a jednu časť hodil ďaleko pred seba. V tráve zmizla polovica zajaca i mladý vlk. Na druhý deň sa vlk objavil opäť. Už sa odvážil bližšie a nekrúžil okolo Kora, ale si ľahol asi tri metre od neho a dosť pozorne ho sledoval. Kor to nevydržal a o chvíľu letela do trávy druhá polovica zajaca. „Aj tak mi bude zavadzať,“ pomyslel si Kor a začal sa v tráve plaziť k svojmu táboru. Nebolo to jednoduché, tábor bol vzdialený asi pol dňa cesty pre zdravého chlapa od miesta, kde si poranil nohu. Plazením, sem tam aj skackajúc o jednej nohe, tak všelijako sa za jeden a pol dňa dostal medzi svojich. Táto udalosť poznamenala Kora na celý život. Noha sa zahojila, to nebol taký veľký problém. Ostal síce krívajúci až do konca svojho života, ale dalo sa s tým žiť. Jeho život zmenil malý vlk, ktorý sa o tri dni priplazil k jeho ležovisku a začal mu v noci olizovať tvár. Zostali do konca života spolu. Vlk sirota a človek kalika. „Áno, možno to presne tak bolo,“ pomyslel som si, keď som jedného augustového večera stál, spolu so Skúkamom na „Oltar kameni“, význačnom mieste Čergovského pohoria, posvätnom kameni mnohých civilizácii. História nie je fyzika alebo matematika. Udalosti v minulosti sa nedajú jednoducho zrekonštruovať tak, ako sa dá vo fyzike vypočítať, kde stáli biliardové gule pred tým, než do nich udrelo tágo. V histórii sa dajú rozprávať len príbehy. A toto je môj príbeh. Science, pravdepodobne najvýznamnejší vedecký časopis sveta, uverejnil v roku 1997 prevratnú hypotézu, vychádzajúcu zo skúmania DNA veľkého množstva psov a vlkov. Výsledkom analýz bolo poznanie, že k domestifikačným udalostiam v prípade vlka došlo len dvakrát v histórii a tá prvá, že sa udiala pred 100 000 až 135 000 rokmi. Teda človek žije s vlkom – psom podstatne dlhšie ako sa doteraz predpokladalo. Veľa sa od tej doby udialo. Po svete behá v súčasnej dobe asi tridsať podruhov vlka a vyše tristo rôznych plemien psov. Niekoľko plemien psov vzniklo opätovným krížením vlka a psa, v snahe vrátiť psom časť pôvodných vlastnosti vlka. Skúkam je potomkom jednej takejto vývojovej vetvy, na konci ktorej stojí medzinárodne uznané plemeno československý vlčiak. Brita, Argo, Šarik a Lejdy sú mená štyroch vlkov, ktorými začína rodokmeň Skúkama a ostatných československých vlčiakov. Tieto technické fakty neboli pre mňa, na Oltar kameni, podstatné. Stál som na skale a pozoroval jedľovobukové lesy pod sebou. Bolo ich ešte veľa. Niekde. Niekde bolo jedlí len toľko, koľko mám prstov. Na jednej ruke. Osvietený oranžovým svetlom zapadajúceho slnka som myslel na státisíce podobných dvojíc človeka a psa, ktoré stáli na kopcoch v minulosti. Myslel som na množstvo príbehov, na nekonečnú rozmanitosť života, ktorá nás dáva dokopy s našimi najbližšími priateľmi z divočiny, vlkmi. A prišlo mi celkom ľúto, že neberieme do úvahy fakt, že nie sme na tom svete sami a musíme si navzájom pomáhať. Tak, ako pomohol Skúkam mnohokrát mne a ja jemu. Úplne zbytočne, bezdôvodne, bolo len v posledných desaťročiach na Slovensku zastrelených viac ako tritisíc vlkov. Tak sme tam so Skúkamom stáli a bolo nám do plaču. Nám, potomkom vlka – siroty a človeka – kaliky.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Kollára budú odvolávať, návrh podal on sám

Sme rodina avizuje, že v prípade odvolania Kollára odíde z vlády.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Kollár chce, aby parlament legitimizoval plagiátorstvo

Koná ako najhoršia politická sorta.


Už ste čítali?