Raz som sa ako malý chlapec hral pri kameňoch, na ktorých stála babkina drevenica, a spod jedného kameňa na mňa kukol had so zlým pohľadom.
Zľakol som sa a hodil som do hada prvú skalu, čo som mal po ruke. Odveta nedala na seba dlho čakať. Nie zo strany hada, ale od mojej múdrej babky.
„Co ši šaľeni, durak jeden duracki, to jake moresi?" jej šariština bola mäkká, aj keď sa hnevala.
„Šak to had domovik, ty hrešľivec!"
A tak som sa prvý raz stretol s hadom domovikom. Odvtedy som ho videl veľakrát, ale trvalo roky kým som si zvykol, že had domovik mi nikdy nič neurobí a nemusím sa ho báť. Naopak.
Had domovik je obyčajne drobný starček, ale cez deň sa ľuďom ukazuje ako had. Veľmi rád oddychuje pod domom presne pod pecou. Aby mu bolo teplo. Stará sa o dom a o blahobyt jeho obyvateľov. Špeciálne ochraňuje novorodencov, preto babka moju mamu položila po narodení na prah izby, kde bola pec, aby sa had domovik s mamou bližšie zoznámil. Ochrana domu hadom domovikom nie je samozrejme zadarmo, a tak pri stavbe domu, pod kamene, na ktorých stavali drevenicu, babka s dedkom pre hada domovika uložili zrno. Domovik sa vie aj poriadne nahnevať a babka si ho po mojom incidente musela udobrovať. Keďže sa dožila takmer stovky, predpokladám, že domovik sa dlho nehneval.
Teraz už viem veľmi dobre, že ten had je užovka obojková (Natrix natrix), náš najbežnejší, nejedovatý had. Viem, že sa dá bezpečne rozoznať podľa polmesiačikovitých žltých škvŕn, ktoré má za hlavou.
Žije veľmi často v blízkosti ľudských sídiel, napríklad v dedinách pri dreveniciach, kde je nablízku potok s krovinatým brehom. Po svete sa pohybuje tak ako ľudia, predovšetkým cez deň. Loví hlodavce i obojživelníkov. Ak má šťastie, dožije sa aj viac ako 15 rokov.
Mňa vždy na užovke fascinoval jej rozoklaný jazyk,
a množstvo, v ktorom sa užovka dokáže vyskytovať na jednej hromade. Niekedy vytvára hadie klbko aj desať hadov.
Len sa mi zdá, že napriek tomu všetkému viem o hadoch menej ako moja babka. Už sa z babky dávno nerehocem pre jej zdanlivo naivné názory na organizmy, ktoré sa okolo nás pohybujú. Už mi nepripadajú vôbec smiešne jej príbehy o hadoch domovikoch. Veď tie príbehy budovali lásku mojich starých rodičov k okolitému svetu podstatne viac ako akákoľvek veda, s ktorou som sa stretol.
A tak aj ja mám teraz pri dome svojho hada domovika a príbehy o ňom odovzdám svojim vnukom. Budem im hovoriť o tom, že had domovik je dušou prvého hospodára v dome a po jeho smrti sa stáva ochrancom domu. Život hada domovika je spojený so životom každého ďalšieho hospodára a jeho rodiny. Jeho prítomnosť, ktorú dáva najčastejšie najavo syčaním alebo šuchotaním je vždy zárukou prosperity danej rodiny. Jeho odchod alebo smrť neveštia nič dobrého. Preto ho chráňme.
Zbytočné a naivné hlúposti?
Skutočne?
