Strieborný jeleň

Autor: Juraj Lukáč | 30.1.2008 o 7:07 | Karma článku: 11,84 | Prečítané:  11225x

Poľovníci ohodnocujú trofeje zastrelených jeleňov medailami. Zlatými, striebornými i bronzovými. Kov je priradzovaný podľa bodov, ktoré parožie získalo počtárskym výpočtom z dĺžky parohov, viacerých obvodov parohov, počtu a dĺžky vetiev parožia či ich rozpätia  To všetko sa prenásobí rôznymi koeficientmi, číselne sa ešte zhodnotí vzhľad a vypočíta sa nejaké číslo. Ak je výsledok väčší ako 170, je za to medaila. Nad 210 bodov zlatá. Mojim najlepším úlovkom je strieborný jeleň.

Aby mali jelene poriadne parožie, napchávajú ich v ohradách hormónmi a iným dopingom. Tak ako tohto. Naše karpatské jelene sú proste iné, divoké.Aby mali jelene poriadne parožie, napchávajú ich v ohradách hormónmi a iným dopingom. Tak ako tohto. Naše karpatské jelene sú proste iné, divoké.

Na Čergove je jedno výnimočné miesto. Nepoviem presne kde, pretože naň nechcem privolávať zbytočnú ľudskú pozornosť. Je to jeden svah, otočený na sever, plný šťavnatých javorov, ozrutných bukov a skrášlený jedľami. Nohy sa vám zabárajú do vlhkej pôdy plnej bukového lístia a machov. Striebristé mesiačiky mesačnice sa kývajú aj za slabulinkého vánku a nikdy inak, pretože na tomto čarovnom svahu nefúka silný vietor ani za najväčších presunov tlakov a frontov.

Neviem prečo, ale tento svah si v čase ruje obľúbili najväčšie čergovské jelene. Plošiny, ktoré tam zostali po uhliaroch, využívajú ako rozhľadne, z ktorých ich výborne počujú lane. Je to veľmi dôležité, pretože ako dokazujú najnovšie vedecké štúdie, poriadny, bujačí hlas, je lákadlom pre družky, i výborným afrodiziakom.

Tam som roky chodieval pozerať na impozantné súboje statných jeleňov, keď z parohov lietali triesky a krv striekala na metre. Aj som sa bál, aby som jednu neutŕžil, ale jelene si ma nikdy nevšimli. Dokonca ani tento bujak, ktorý s krvavými šrámami prechádzal niekoľko metrov predo mnou. Tak blízko, že prvé zábery som trasúcimi rukami ani nestihol nielenže zaostriť, ale ani poriadne zazúmovať a na fotografiách mám len štvorec jelenieho brucha - veľký ako dlaň.

Ale nie toto je môj najlepší úlovok. Ten sa mi podaril neskôr a veľmi nečakane a prekvapivo.

Nad miestom čarovného rujoviska je sedlo, kde sú tiež pekné plošiny po uhliaroch a keďže tam nie sú stromy, len horské lúky, je odtiaľ výborný výhľad na prichádzajúce a odchádzajúce jelene. Keď som sa tam raz so svojou manželkou pripravil na fotografovanie, dlho vyzeralo, že sa nič nebude diať. A dlho sa skutočne ani nič nedialo.

Zalezený do spacáku som pozoroval strašne dlhé tiene pokrútených bukov, ktoré na ostro zelenej tráve čergovského hrebeňa  kreslili čierne, pitoreskné obrazce, keď odrazu Dáša zasyčala. Dáša syčí len keď polejem obrus čiernym čajom alebo keď vidí niečo zaujímavé.

„Pozri sa, niečo sa dole hýbe, obchádza to ten veľký jalovec“.

Jalovec je v našej normálnej reči borievka obyčajná, Juniperus communis, základ slávnej spišskej borovičky. Pozrel som sa tým smerom a skutočne sa mi marilo, že niečo veľkého tam žerie prazdroj jedného z našich najslávnejších nápojov.

Chodilo to zľava - sprava okolo veľkej borievky, ale na fotografovanie už bolo málo svetla a mne sa už ani nechcelo vyliezať zo spacáku, tak som tento večer tohto jeleňa oželel.

Ráno, za svitania sme mali slnko oproti , ale aj tak sme obidvaja takmer naraz zazreli, že miesto, kde bol včera jeleň, opäť obchádza nejaký zver.

„Vyzerá to ako strieborný jeleň“, riekla moja polovička a ja som nasadil teleobjektív na ošúchaný fotoaparát a pripravil sa na životný úlovok. Rýchle sme sa obliekli a pomaly, medzi borievkami, nenápadne,  presne podľa manuálov amerických rangers, sme sa plazili k jeleňovi.

Päť metrov od borievky som sa prudko vztýčil, odistený fotoaparát v ruke, a cvakol som.

Bez rozmyslu, automaticky, previnul som film a pripravoval som sa na druhý záber.

Už nebol žiaden druhý záber.

Váľali sme sa po prehriatej tráve a rehotali sme sa o dušu.

O borievku bol zachytený nafukovací medvedík, z jednej strany celý strieborný, dôsledok veľkej propagačnej akcie pekárenskej firmy dole v Prešove,.

Chudáka medvedíka tu k nám zavial vietor, a v prekročení čergovského hrebeňa mu zabránila dlhá, dvojmetrová  šnúrka, ktorá vykĺzla nejakému decku z ruky a zamotala sa do borievky.

Nebol to strieborný jeleň.

Bol to lietajúci medveď.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.

EKONOMIKA

Futej predáva strojárne v Detve, keď SNS chystá výrobu transportérov

Oslovili záujemcov z Česka a Slovenska.

KOMENTÁRE

Čo je to sloboda

Sloboda prináša ťarchu vlastnej aktivity.


Už ste čítali?