Sviňa zmija

20.1.2006 o 10:27 | Karma článku: 13.37 | Prečítané  9387-krát

Tú noc sa neočakávane ochladilo. Spali sme s dcérami pod čergovským hrebeňom a ja som v tej kose spomínal, kedy naposledy takto začiatkom mája nad ránom mrzlo. Luxus karimatiek v tej dávnej dobe ešte nebol bežný a tak som sa rozhodol, že hneď ráno zväčšíme vrstvu čačiny, na ktorej spali dcéry. "Ocko, stačí toľko?" Štvorročná Janka prichádzala s plnou náručou jedľovej čačiny, ktorú našla bohviekde. Naokolo boli len mladé smrečky. "Samozrejme, že stačí, dones to sem." Keď bola meter odo mňa, vstal som od chleba, ktorý som pre dcéry krájal a chcel som jedľovú "karimatku" od nej odobrať. A vtedy som ju na tej čačine, desať centimetrov od Jankinej hlavy uvidel. Stočenú, čiernu, "pekelnú" zmiju.  

 Juraj Lukáč

"Pekelnou" zmijou nazývajú niektorí ľudia čiernu variantu nášho jediného jedovatého hada - vretenicu obyčajnú. Väčšinou sa zobrazuje sivá so známym kľukatým tmavým pásom na chrbte, ale dosť veľké množstvo tohto tvora má rôzne iné farebné odtiene a niekedy aj bez tejto čiary. 

Nebolo mi vôbec do smiechu. Vretenice majú priemerne okolo 10 mg jedu, pričom smrteľná dávka pre človeka je viac ako 15 mg. Pre dospelého, ťažkého a v dobrej kondícii. "Sviňa zmija, nie do hlavy, bože  môj", pomyslel som si. Janke som nič nehovoril, pretože si evidentne nič nevšimla a opatrne som jej odobral čačinu aj s nebezpečným nákladom. Vretenica sa pomaly, zdalo sa mi, že smutne, otáčala ku mne. Položil som celý balíček na trávu neďaleko nás a tridsať minút som sa ukľudňoval.

Niekoľko rokov som sa snažil urobiť nejaký pekný čelný detail vretenice a videl som, že sú to celkom plaché tvory. Vždy keď ma zbadali, snažili sa pomerne rýchlo, podľa stavu terénu, zmiznúť. Viackrát sa mi podarilo zahatať im cestu. Vtedy sa stočili a zdvihli hlavu do útočnej polohy. Nikdy som sa s fotoaparátom nedostal k nim tak blízko, ako mi ju teraz naservírovala dcéra. Správanie tejto vretenice som nepochopil dodnes. Možno bola stuhnutá mrazom. Ale tieto hady sa vždy vedia včas skryť do zeme a okrem toho je vretenica známa svojou odolnosťou. Preto sa volá aj vretenica severská. U nás sa vyskytuje v podstate až od 300 m.n.m. a má najradšej vyššie horské polohy. Alebo ju možno proste Janka vo svojej nevinnosti dvihla tak, že  "pekelná" zmija necítila žiadne nebezpečie. Kamarát herpetológ mi tvrdil, že vie dlaňou podobrať vretenicu tak, že ho skoro nikdy neuštipne. No, ďakujem pekne.

Vretenica nie je na hranie. Raz sa mi dostal do rúk výsledok merania množstva jedu dvadsiatich vreteníc. Toto meranie dokazovalo, že priemerný obsah jedu v zube priemernej vretenice je 10mg. Keďže smrteľná dávka pre priemerného človeka je 15 mg, dalo by sa povedať, že ak uštipne priemerná vretenica priemerného Slováka, tak sa nič nedeje. Problém je v tom, že keď som si pozrel konkrétne čísla, tak obsahy jedu sa pohybovali od dvoch miligramov až po 39 mg!  Ak by priemerného Slováka uštipli dve najlepšie vretenice z meraného súboru, možno by milí, priemerní občania, nedobehli ani dole do krčmy. Tu je vidno, aké zradné môže byť, ak sa  pracuje v biológii s priemermi.

To všetko sa mi premlelo v hlave za tú polhodinu, keď som trpko oľutoval okrem iného fakt, že kvôli dcéram so sebou nenosím známe sérum proti jedu vreteníc - Ipser Europe. Teraz viem, že pravdepodobne by som ho nielenže nevedel ani rýchle a správne použiť, ale by bolo aj nefunkčné. Ono totiž skladovať také sérum pri doporučenej teplote okolo 5 stupňov je v terénnych podmienkach dosť nereálne.

Na túto príhodu a na sérum som si spomenul pred tromi rokmi, keď som s Českou televíziou natáčal v Západných Tatrách. Skúkam, najlepší československý vlčiak naširoko ďaleko, sa len tak prizeral a skúmal priľahlý terén. Počas prestávky som si všimol, že sedí prestrašený v televíznom voze a nechce sa mu von. Až o niekoľko hodín som pochopil prečo. V predvečer začal byť veľmi nepokojný a stále si vyhryzával jedno a to isté miesto na zadnom stehne. Tak som sa na to miesto pozrel. Napuchnutý červený fľak už bol zbavený srsti a tak dve červené bodky boli jasne viditeľné. Zjavne si počas nakrúcania sadol niekde na vretenicu.

"Sviňa zmija", povedal šofér keď štartoval auto aby sme vyrazili do Liptovského Mikuláša za prvým veterinárom, ktorého sa podarilo zohnať. 

"Psa uštipla vretenica, potrebuje okamžite sérum!", kričal som na celú garáž, kde zvierací doktor práve opravoval akési auto. Odpoveďou mi bol úprimný smiech. "Pochybujem, že v Mikuláši by ste teraz zohnali sérum pre ľudí, nie to pre psa." Zbledol som.

Zbytočne.

Dozvedel som sa, že dotyčný lekár ročne ošetruje niekoľko psov uštipnutých vretenicou a jediné čo robí je, že ukľudňuje majiteľov. A prežili to vraj všetci. Aj psy, aj majitelia. Ja som radšej požiadal o ukľudňujúci prípravok aj pre môjho drahého Skúkama a s nedôverou som celý večer svojho najlepšieho psieho priateľa sledoval. Veterinár mal pravdu. O deň nebolo, až na malú červenú škvrnu, ani stopy po nejakom vretenicovom probléme.

Naposledy som prišiel do blízkeho a v tomto prípade až intímneho kontaktu s hadmi pred rokom. Vracali sme sa z dlhšieho pobytu na Čergove a už sme asi hodinu kráčali po lesnej štrkovej ceste do najbližšej dediny. Odrazu vidím, že húf mladých kamarátov, fotografuje predo mnou svojími digitálnymi "foťáčikmi" niečo na ceste. "Užovka, krásna užovka", kričal Samo. Pochytila ma lovecká fotografická vášeň. Užovku z pekného detailu ešte na obrázku nemám. Ale kým som k mládencom dobehol, užovka to nevydržala a odplazila sa do trávy pri ceste. Nemala sa v nej ale kde skryť do zeme a tak tam medzi rastlinkami ticho čušala. V fotoošiali som sa rozhodol, že ju premiestnim na svetlo opäť na cestu a siahol som do trávy. Keď som užovku vytiahol a chcel pripraviť na fotografovanie, zistil som, že držím v ruke "pekelnú" zmiju, čierne mláďa vretnice obyčajnej, ktoré sa mi celé vydesené pozerá z tridsiatich centimetrov do tváre.    

Už som sa ale nebál ako pred dvadsiatimi rokmi. Zmija totiž nie je sviňa. Je to normálny lesný tvor, ktorý sa živí takmer zásadne rôznymi hrabošmi a drobnými cicavcami a pred človekom sa okamžite skrýva. Úplne v pohode stačí nesadať si na ňu a nebrať ju do ruky.  

Nebojte sa ani vy. Po udalosti so Skúkamom som si overoval stav zásob séra proti jedu vretenice.

Ipser Europe majú vo všetkých väčších slovenských mestách. 

Len dúfam, že ho skladujú pri teplote okolo 5 stupňov.

Hlavné správy

KOSICE.KORZAR.SME.SK

Pre košického župana Trebuľu kupujú auto za 100-tisíc eur

Terajšie Audi A6 je podľa župy opotrebované. V novom chce mať aj 14 reproduktorov.

EKONOMIKA.SME.SK

Glváč k nákupu pušiek: Garantujem vám, že nie som zlodej

Minister obrany obhajoval kontrakt na české ručné zbrane, ktorý podpísal v tichosti a bez súťaže.

TECH.SME.SK

Útok, ktorý zhodil americké dvojičky? Ako to bolo s 9/11 naozaj

Je to asi najobľúbenejšia konšpiračná teória súčasnosti.


Už ste čítali?